EinloggenEinloggen AnmeldenAnmelden  ĂˆeskyÈesky
VVP Boletice - Manévre v spálenej zemi

Beigetragen: Pavel Beran

Kdysi jsem četl zajímavou knihu od slovenského historika Jána Mlynárika nazvanou Causa Danubius věnovanou otázce odsunu německého obyvatelstva z území Československé republiky. V této poměrně obsáhlé publikaci autor mimo jiné popisuje své pocity, kdy jako student účastnící se vojenského cvičení prochází v padesátých letech vojenským prostorem v okolí Boletic. Tuto část vám zde nabízím v nezměněné podobě.

- začátek citace -

II. Manévre v spálenej zemi

Keď som roku 1952 prišiel do Prahy študova históriu, povedali nám, že si zároveň odslúžime vojnu tým, že každý týždeň bude vyhradený vojenskej príprave jeden deň a počas štúdií strávime dva mesiace vo výcvikových priestoroch, a to po mesiaci po druhom a štvrtom ročníku. Prijali sme to radi. Vojna so svojím drilom, hlúposou "zupákov" a sebabuzeráciou nebola pre nikoho vábna a tak sme sa vlastne všetci, až na pár výnimiek, ktoré aj takúto "vojnu" odmietali, zúčastnili vojenskej prípravy.

Aj napriek politickej atmosfére súdnych procesov a popráv a harašeniu zbraňami, ktoré boli iba vonkajším znakom Stalinom pripravovanej tretej svetovej vojny, napriek stiesnenému spločenskému ovzdušiu bola to vojna fešácka -máločím sa odlišovala taktikou, zbraniami, uniformami od nedávno skončenej svetovej vojny a tak sme sa aj my opä (po siedmich rokoch) stretli s puškami, samopalmi, gužometmi a granátmi, s ktorými sme sa na konci vojny ako chlapci hrali, vozili sa na tých istých amerických džípoch či desakolesových náklaďákoch-študebakroch, ako Červená armáda. Po tejto stránke tu teda nebolo nič nové. Pokiaž ide o politickú prípravu, celkom v duchu studenej vojny o dvoch táboroch, z ktorých nᚠmusí zvíazi v celosvetovom meradle, vo vojenskej príprave sme sa toho dozvedeli menej, než na početných školeniach, desaminútovkách, prednáškach z marxizmu-leninizmu, teda ani po tejto stránke nás nič nezaažovalo. Bolo tu skôr viacej mladíckej bujarosti a figliarstva, než opravdovej prípravy. Z takýchto prameňov vznikol aj návrh, aby som sa stal ZVP roty - teda zástupcom veliteža roty pre veci politické. Bola to funkcia, ktorú si na mňa vymysleli niektorí posmeškári mne na zlos, lebo tým vznikali povinnosti a preto sa nikto neusiloval o jej prebendu. Spomínam to preto, že táto funkcia, aj napriek nepríjemnostiam, mi umožnila hlbšie vniknú do niektorých vecí, než mojim kolegom - počul som, čo nepočuli oni a videl, čo nevideli. Keď som ešte naviac na prvom sústredení nastriežal zo 100 metrov starou zbojovkou 27 bodov z tridsiatich možných a stal sa najlepším strelcom sústredenia, tešil som sa priazni velitežov, ktorí ma pozvali medzi seba.

Po skončení druhého ročníka nastal prvý mesiac sústredenia, a to hneď v júli. Nastúpi sme mali, každý individuálne, v Českom Krumlove. V kasárňach za mestom, ktoré sa skladali zo zoskupenia nízkych rozžahlých drevených barakov, pripomínajúcich ubikácie z koncentrákov, nás obliekli do starých československých rovnošiat, dali staré zbrane a naložili na náklaďáky americkej armády.

Krátko za okrajom katastru mesta začínal boletický vojenský priestor. Bola to jedna z vojenských oblastí, ktoré početne prekrývali celé pohraničné pásmo od Ašska a Karlovarská, vrátane celého Doupovského okresu, cez oblasti Českého lesa a Šumavy, Novohradských hôr až po východné hranice Rakúska. Najväčšie sústredenie, a teda aj najrozsiahlejšie vojenské oblasti boli od Českého Krumlova na západ až po Cheb a Aš.Keď mi plukovník, velitež sústredenia, ako politrukovi ukázal mapu s týmito priestormi, vyšrafovanými rôznymi tušmi podža druhu vojsk a strategickej dôležitosti, žasol som nad obrovitosou plôch, ktorých sa nesmela dotknú noha civila. Úzke koridory, napr. chodský, ktoré pretínali jednotlivé vojenské pásma a kde boli civilné osady, zanikali v zeleni a červeni vojenských plôch.

ažko dýchajúce študebakry nás viezli utešeným krajom, ktorý na sever rámoval hrebeň Blanského lesa, na západe vrcholy Chlumu a Vežkého Pleschenbergu, dosahujúce až 1200 m, a plocha Krišanovského revíru s takmer 1000 metrovým vrcholom, na juhozápade vrcholy Langebergu, Kniežacieho stolca, Diirenbergu, Sterne-bergu a Spitzwaldu, všetky presahujúce 1000 metrovú výšku, niektoré prevyšovali 1200 m. Celú náhornú kotlinu na juhu uzavieral takmer 900 m vysoký Pressberg. Ciež našej cesty smeroval do Polečnice, kde boli tankové vojská a kde sme mali my, kandidáti na dôstojnícku hodnos motostreleckých jednotiek, získa patričné skúsenosti.

Kraj ma doslova očaroval. Vyrastal som na rovine, ktorá bola iba v diažke rámo-vaná južnými hrebeňami Stredoslovenského rudohoria, kopce v našom kraji boli nízke, niekožkostometrové, mierne prechádzajúce do dubových hôr a zvažujúce sa k nekonečným lúkám, ktorými pretekal pokojný Ipež. Lučenec, mesto mojich gymnaziálnych štúdií, pripadal ešte vyrovnanejší a zaprášenejší. Ani Praha nemala žiadne výškové dominanty a zelene mala sporadicky. Tu sa však tiahli masívne hrebene ihličnatých, smrekových, jedžových a borovicových lesov, zafarbujúce horizont do čierna a tmavobelasa. Boli sme v srdci Šumavy, melancholickej, pochmúrnej, ale aj poetickej krásy, akú žudské oko málokde môže vidie. Keď sme postavili stany na najnižšom bode polečnického priestoru na severnom brehu vežkého Olšinského rybníka, mohli sme oblúk šumavských hrebeňov, ktorý nás koldokola obkolesoval, vníma bezprostredne ako objatie velikej, večne zasnenej, láskavej matky, ktorá vyžarovala majestátnos a neobyčajný kžud. Ak by si človek mohol pre svoje obydlie vybra naj-utešenejší kraj, musel by prís sem - nemohlo by šastnejšej vožby aj napriek tomu, že svoje sídla musel stava vo výške 700-800 metrov. Bol tu dostatok vody, horských lúk i polí. Co ma nemenej prekvapilo, v celom tomto kraji, kde sme "operovali" a ktorý má zhruba plochu 125 km2 tiahli sa lesmi aj údoliami perfektné asfaltové cesty. Cestná sie bola napodiv hustá, vybudovaná s prehžadom a optimálnym
prispôsobením sa krajinnej konfigurácii. Akási posadlos perfektnými asfaltovými cestami viedla až k tomu, že značná čas ciest v poliach a lesoch bola tiež vyasfaltovaná. Cesty neboli široké, boli uzučké a tiahli sa ako čierne nitky celým krajom, stavané na jeden povoz.

Tieto cesty mi navždy utkveli v pamäti. Poznal som cesty z domova. Do polí a lesov sa tiahli obyčajné požné cesty, nespevnené, bez kamenného štetu, prosto pôdou, aká na mieste bola. Dediny s okresným mestom spojovali kamenné cesty, neobyčajne prašné, s mnohými výmožmi. A to bolo väčšinou na rovine, povedža potokov a Ipža. Na severe, vo vyšších oblastiach sa tiahla iba jediná štrková cesta, ostatné, aj medzi lazmi, osadami a obcami, boli nezpevnené, požné. V takomto horskom kraji som, samozrejme, podža svojej skúsenosti predpokladal rozbahnené požné cesty. Avšak tu bolo čosi, čo som videl doma iba na ceste, ktorá spojovala Lučenec so Zvolenom -riadnu asfaltku, cestu spojujúcu okresné a priemyselné strediská. Avšak toto bolo iba na tomto úseku: cesta z Lučenca na juh do Fižakova bola už obyčajná kamenná cesta. Už iba týmto vybavením a úrovňou ciest, ich kvalitou, hustotou a umnou kon-štmkciou bol tento hornatý kraj polstoročie vpredu za mojím rovinatým juhoslovenským krajom. Vzhžadom na to, že cesty sa tiahli po svahoch členitých hôr, prekračovali početné riečky a potôčky, museli by vybudované na nespočetných mostoch a moslíkoch, ktoré boli všetky stavané s umom a láskou z opracovanej žuly a samy o sebe boli prirodzeným umeleckým dielom. Tiež čosi, čo som doma nevídal.

Avšak ažko popísa úžas, ktoiý ma zachvátil, keď som videl, že tieto cesty v čarovnom kraji, obostrenom prstencom hôr, vedú do mŕtvych sídiel, do dedín zrovnaných so zemou, povedia vysokánskych líp a javorov či jaseňov, jilmov či dubov - iba zoskupenia týchto stromov dávali zna, kde bolo žudské obydlie. Netýkalo sa to iba osád a obcí, ale aj jednotlivých hospodárstiev mimo tieto zoskupenia: zrazu niekde uprostred lúky či poža vyčnieva skupina stromov, vrátane ovocných, a v ich náručí zbúranisko, pomaly zarastajúce žihžavou, burinou. Zatiaž toto pokrytie rumovísk milosrdnou zeleňou a prútim nebolo lak zjavné ako po rokoch. Iba pred rokom či dvoma sa tu prehnala hlúpos a žudská zloba, všetko bolo čerstvé, niekde akoby vykonané včera. Krátery po delostreleckých granátoch a leteckých bombách boli ešte kde-tu ošžahnuté čiemotou explodovania, okolo vyvrhnutá zem ešte nevypustila ani trávu, rozvalené domy niesli na sebe peča celkom čerstvých stôp tankových pásov. Bolo zjavné, že hlavné pustošenie sa tu uskutočnilo pred našim príchodom, zhruba od roku 1949 do 1951, keď sa tento kraj pretváral vo vojenské pásma, resp. keď padlo rozhodnutie, že už ničím iným nikdy nebude, len vojenským priestorom.

Táto peča pustošenia nás doslova ohúrila a vniesla do nás strach. Stačil som postrehnú, ako naša bujará nálada poklesla, až sme stíchli; do spevu, čo sa patrilo a k čomu zo začiatku za Krumlovom bola nálada, nebolo ani za mak chuti. Začali sme sa v otvorených študebakroch krúti, pozorova kraj, otáča sa za ruinami a určova si podža stromov svoje vnútorné ciele: aj tam bol dom, aj tam bolo hospodárstvo, tamto zas dedina. Padla na nás tieseň. A nebolo to iba na korbe nášho štude-bakra. Ani pred nami, ani za nami sa z celej kolóny neozýval spev, ani hlasitý hovor. Perfektné asfaltové cesty nás viedli strašidelným krajom, v ktorom nádhera hôr a šumavských hrebeňov tak príkro kontrastovala so smrou žudských sídiel. Bolo to čosi príšerné a dráždivé zároveň. Vyschlo mi v krku, jazyk zdrevenel...

Pochádzam z kraja, ktorým sa prehnala vojna. V niektorých dedinách sa front zastavil na týždne, bojujúce strany si obec podávali zo dňa na deň, nové a nové útoky, delostrelecké prepady. Dediny boli značne poškodené, nebolo v nich takmer zaskleného okna, v domoch sa černeli diery - na strechách a v múroch - po delostreleckých granátoch a mínach. Moju dedinu trikrát bombardovali ruské bobardéry s ciežom zniči cestný a železničný most cez Ipež, zasiahli aj domy. Poznal som vojnu zblízka. Ale toto, čo som videl v boletickom okruhu, presahavalo všetky moje predstavy.

To, čo sme zazreli iba letmo na našej ceste do Polečnice, mohli sme podrobne študova priamo, dalo by sa poveda nosom, a aj zvnútra zeme, zo zákopov, v dedinách a sídlach samých.

Asi tri kilometre severozápadne od nášho tábora sme mali hlavný výcvikový priestor. Z rozbitej cestnej tabule, roztriežanej ako sito, sme sa dozvedeli, že väčšia dedina, či menšie mestečko pred nami je Gablonz - Jablonec. Obec bola zrejme dôležitou križovatkou kraja - pretínali ju dve hlavné a dve vedžajšie cesty, rozbiehajúce sa vejárovité do kraja. Sama obec, hoci položená vo výške takmer 800 metrov, bola kol-dokola obkolesená lesmi a necelý kilometer severne nad ňou sa vypínal vrchol 1000 metrovej hory. V okolí obce, na jej južnom okraji, sme mali hlavný výcvikový priestor, vybavený sieou zákopov, terčov, bunkrov a iných zariadení, imitujúcich frontovú situáciu. Tu sme podnikali útoky na nepriateža a smerom proti hore sme nacvičovali ostrú strežbu za útoku. Iba zázrakom sa stalo, že pri tom hulákaní a treskote ostrých nábojov, pri padaní do zákrytu, plazení a opä behu - za stálej strežby, nedošlo ku katastrofe. Nacvičovalo sa naostro a intenzívne, akoby nebol čas a vojna bola na spadnutie. Útok sa však viedol aj cez obec: nacvičovali sme dobývanie, ale aj obranu "opevneného bodu". Iba vtedy, keď sme v kryte preliezali rumoviska obce, mohli sme si ju všimnú od základov. Bola zväčša zrovnaná so zemou. Tak dôkladne, že sa nám zdala ako rovina. Tanky, ktoré sa tu preháňali, rozplanýrovali murivo ako dokonalý buldozér. Avšak aj napriek tomu spod niekožkých nezbúraných stien tmaveli sa otvory do pivníc a sklepov. Zistili sme, že boli vybudované z kameňa a navrchu mali betónové platne s traverzami. Boli to železobetónové pivnice, nad ktoiými sa krútili tanky, avšak ich konštrukcia vydržala mnohotonový tlak. Odtlačky tankových pásov boli vyryté so všetkými znakmi; dalo sa študova, ako sa tu tank krútil, menil smer, ako sa vracal, boli tu jeho presné stopy. Tankisti asi vedeli o čo ide, preto si dovolili toto riziko. Žiadny sklep sa neprepadol.

Nemohli sme sa vynačudova. Videli sme pár častí zachovaných maštali s kamennými, perfektnými žžabmi, do ktorých trubkami bola zavedená voda z domácich vodovodov, automatika žžabov, z ktorých si zviera samo čerpalo vody kožko potrebovalo. Nemohli sme uveri, že tu v horách, na Šumave, v zapadnutom svete, existuje takáto kultúra hospodárstva a bývania, že sme nenašli stopy po padajúcich dreveniciach, typických pre horské oblasti, ale zvyšky po perfektných kamenno-tehlových stavbách s použitím novej techniky traverz a železobetónovej dlážky. To iba potvrdzovalo celkovú úroveň kraja, ktorú sme spoznávali už z perfektnných asfaltiek, mostov a priepustov a kameňom vyložených garádov a z každého kúska zeme, ktorý bol umne poznačený žudským úsilím a prácou generácií.
V prostriedku obce čnel kostol. Jediná vcelku zachovaná stavba, do ktorej múrov sa nepustili tanky. Klenba barokového kostola mala na hornej polovici k oltám niekožko dier po delostreleckých granátoch, dolná čas pri vchode sa zrútila a do kostola svietilo páliace júlové slnko. Okná, v ktorých sa zachovali zvyšky farebnej mozaiky, vliatej do olovených výstuží, civeli prázdnotou. Vo vyrezávaných dubových laviciach, ktoré niesli znaky perfektnej rezbárskej práce, vážali sa tehly a murivo, polovica oltára bola odstrelená explodujúcim granátom. V priečelí oltára visel vežký obraz ukrižovaného Krista, bol to barokový olej asi meter široký a dva metre vysoký, visiaci naprieč, držiaci sa akýmsi divom na žavom hornom rohu. Dole pri nohách mal rozsiahlu dieru, spôsobenú črepinou či tehlou, ináč bol postriekaný drobnými trhlinami od explodujúcich mín. Kostolom prefukoval vietor a Kristus sa kolísal sem a tam. Fresky po stenách, čo sa zachovali, hlásali proroctvo - bola tu bieda aj víazstvo človeka, jeho večné hžadanie a spočinutie. Každý, kto videl rozbombardovaný kostol či katedrálu, si dokáže predstavi tento údesný obraz. Z napolo prázdnych okien kostola ako aj dier po explóziách ažkých pätnástiek bolo vidie nádheru hôr a ich velebnú šíravu. 0 to viac a bolestne pôsobilo díva sa na neporušenos prírody z tohto uhla, kde človek konfrontoval svoje bytie so životom večným, spytoval svoje svedomie a meditoval o žudskom údele. Bol to cynický výsmech nielen kresanskej kultúre a tradícii, ale aj - a to predovšetkým - budovatežom chrámu a tvorcom fresiek, obrazov a rezieb.

Boli sme budúcimi kunsthistorikmi, etnografmi, historikmi, filozofmi, estetikmi. Boli sme kandidáti vied, ktoré práve tieto veci skúmali a poznávali. Kunsthistorici boli zo zkazy barokového kostola, ktorý bol udivujúci svojím rozsahom, zdrvení. Etnografi tu v zachovaných zvyškoch nachádzali stopy kultúry, ktorú nepoznali, a ktorú (podlá ich hžadiska) bolo treba preštudova. Prehistorici si začínali vytvára celkom novú disciplínu archeológie: kde videli nahromadení ny vedža zoskupenia stromov, určovali žudské sídla, a radšej by vzali svoje "náradíčko", než pušku či gužomet a hrabali by sa v zemi. Vznikal nový druh archeológie. Synkovia poctivých českých sedliakov, ktorí vedeli, čo je vybudova a udrža hospodárstvo, poznajúci aj technickú vybavenos hospodárstiev svojich otcov, sa jednostaj obšmietali okolo zvyškov zachovaných maštali a hospodárskych budov, preliezali pivnice a sklepy, určovali pôdorys jednotlivých dvorov, celých hospodárstiev, ako aj jednotlivých stavieb. Keby vojenské úrady vedeli, že namiesto prípravy vojakov dôjde k intenzívnemu štúdiu barbarstva, ktorého sa nedávno na tomto kraji dopustili, boli by vyhliadli vojenské priestory kdesi v stredných Čechách alebo na moravských výcvikových strediskách. Takto, nechtiac, alebo vari naschvál, nechali mladým adeptom spoločenských vied, medzi ktorých sa najviac zamiešali aj herci z Akadémie múzických umení a muzikanti z fakulty tejže školy, "vychutna" dielo pustošenia.

Lebo napodiv títo mladíci začali by zvedaví. Ich zvedavos vyvierala skôr z hlbokých emociálnych vrstiev, než z racionálnej úvahy. Roky sa už učili o Mníchove, o Hitlerovi, o Sudeákoch, uznávali kolektívnu vinu nemeckého národa za druhú svetovú vojnu, poznali naspamä všetky výčiny gestapa a nemeckej moci. Boli Slovania, nasýtení antigermánskou propagandou. Poznali Fučíkovu Reportážzpod Šibenice, vedeli podrobnosti o vypálení Lidíc a Ležákov. Boli členmi spolkov priatežstva so Sovietmi, členmi zväzu mládeže, niektorí boli členmi vládnucej strany, plne angažovaní v novej štruktúre moci. Napokon preto aj mohli študova. Ich rovesníci, majúci iný náhžad, neštudovali alebo boli zo škôl vylúčení. Vedeli si zdôvodni "transfer Nemcov" a schvažovali ho ako spravodlivú odplatu a očistenie vlasti od cudzieho živlu, od osudnej "piatej kolóny".

Ale zároveň boli vychovaní a vyrástli v dimenziách európskej kresanskej kultúry a jej etike v úcte k žudskej bytosti a jej dielu, k precizovanému vzahu k hodnotám, ktoré človek vytvoril. Bolo už takmer desa rokov po vojne, ktorú mnohí nevideli v jej najkrutejších prejavoch, lebo ich kraja sa vojna nedotkla. S takýmto prejavom nenávisti sa tu stretli po prvý raz.
Začali sa pýta, či to urobili Američania, či to vzniklo v dôsledku operácií Patto-novej armády v západných Čechách. Ale čoskoro si to sami vyvrátili, že stopy po tankových pásoch a kráteroch, po granátoch a mínach predsa by už čas zavial. A tieto boli čerstvé. Kto to teda urobil a prečo a naviac, prečo tak dôkladne? Zo školy vedeli, že všetok majetok Nemcov bol konfiškovaný a stal sa národným majetkom, teda vlastníctvom všetkého žudu, ich žudovodemokratického štátu. Tak načo bolo potom treba zrovna so zemou desiatky a stovky obcí, tisíce domov, žudských sídiel, spustoši to, čo generácie krvopotne zhonobili, zdevastova vlastný národný majetok?

Po večeroch vznikli v stanoch na brehu Olšiny debaty, ktoré sa pretiahli hlboko do noci. Odpoveď neprichádzala. Áno, všetci boli zajedno, že Nemci to potrebovali, ak sa s nimi naložilo tak, ako sa stalo. Ak si niekto myslel niečo iné, neodvážil sa to formulova. Ale načo sa zničil takýto cenný majetok?
Prvý kto bol po ruke, bol ZVP - teda ja. Vysvetli, povedz! Ak nevieš, spýtaj sa, čo sa tu vlastne porobilo. A kedze podobné otázky sa opakovali aj v iných rotách a práporoch, nezostávalo aj ostatným ZVP ako hžada odpoveď.

Prišiel som za kapitánom, zástupcom veliteža pluku pre veci politické, teda za "po-litrukom" pluku. Bol to Pražák, "profík", mal čosi vyše štyridsa rokov, a bol skôr praktik, než teoretik. Ako to, opýtal sa nás, že to neviete vysvetli? Ste tak neschopní? Niečo je vám nejasné? Keď sme ho presvedčili, že nám je to politicky a teoreticky všetko jasné, ale nevieme odpoveda mužstvu, prečo to bolo nevyhnutné urobi, namiesto dlhých rečí nás najbližšiu nedežu posadil do džípu - okrem mňa tam boli ešte dvaja ďalší ZVP práporov - a vyviezol nás na vrchol hory nad Jabloncom. Na hrebeni, ktorý sa zvažoval k obci, bola čistina, paseka, na ktorej boli viditežné zákopy pre postavenie diel. Boli tu sedemapolky, povedal, minulý rok. A na Jablonec pálili z kilometra priamou pažbou. Išlo o sústredený útok, vlastne nácvik totálneho útoku. Po pažbe nasledoval tankový útok a po ňom pechota. Namietli sme mu, že predsa sedemapolky, aj keď z priamej strežby, nemôžu urobi také krátery a diery v silných múroch kostola. Usmial sa a ukázal na vrcholy Spitzwaldu, Diirrenbergu a Kniežacieho stolca. Tam dopravili desiatky a dvanástky húfnice, povedal nám.

Ostrežovali Jablonec klasickým spôsobom, avšak sústredene. Tanky to už iba dokončili. Jablonec, križovatka ciest s kostolom a dvomi mlynmi ležal v kotline ako na dlani - bol ideálnym terčom a miestom delostreleckej sústredenej pažby. Žiadna strelnica s provizórnymi ciežmi, s potemkinovskými dedinami nemohla tak detailne testova parametre delostreleckej priamej i nepriamej pažby, rozptyl mínometnej pažby, pažby ažkých gulbmetov a vlastne účinok všetkých ažkých a žahkých zbraní, vrátane tankov.

Kapitán nás zaskočil. Vyčítal nám. Zapochybovali sme o tom, že je treba optimálne pripravi armádu v podmienkach čo najskutočnejších, aby sa mohol odrazi útok svetového imperializmu na tábor mieru.
Predsa nám to však nedalo. Padla otázka, či to skutočne nebolo príliš nákladné cvičenie a či sa nedalo uskutočni niekde inde a aby sa obec zachovala. Videlo sa nám to ako ničenie národného majetku. Kapitán očividne znervóznel. Začal pochybova o našich triednych, politických a mravných kvalitách. Napokon celý červený v tvári vykríkol:

"Keď ste takí chumaji, poviem vám to naplno: zničili sme Jablonec ako aj iné dediny, aby sa sem už Nemci nikdy nevrátili! Tak je to! Hlupáci!"

Podivili sme sa, prečo by sa sem mali vraca Nemci, veď v Postúpimi bolo predsa jasne rozhodnuté. Opä nás zosmiešňoval, či vraj nič nevieme o revanšistických silách, pripravených pri prvom preniknutí angloamerických imperialistov na naše územie vniknú na svoje pôvodné územie a znovu sa na ňom usídli. A tak nech sa teda vracajú na rumoviska!

Dozvedeli sme sa, že nemecké sídla boli zničené po roku 1948 zámerne, aby sa do nich nikdy nevrátilo pôvodné obyvatežstvo, stavitelia ciest a príbytkov, aby svoju vlas stratili aj takto a bola po nich, najmä na bavorských hraniciach, odkiaž vraj striehlo najväčšie nebezpečenstvo, vymazaná aj posledná stopa.

V ďalšom nadávaní nám už celkom rovno povedal, že armáda po "víaznom februári" tu urobila vlastne to, čo robil jeho kolega, -štábny kapitán delostrelectva na Jihlavskú (čím sa mu vraj pochválil). Nechal vytiahnu delá a húfnice na najbližšie kopce, zamieril ich a potom oznámil obyvatežstvu, že do 24 hodín začne sústredenú pažbu na obec a neručí za životy tých, čo zostanú. Bolo to v roku 1945, v čase "divokého" odsunu... Po prvý raz mu neuverili a on skutočne spustil pažbu a spôsobil masaker. Odvtedy už stačilo jeho stručné vyhlásenie. Nemecké obyvatežstvo prchalo v zmätku a strachu smerom k rakúskym hraniciam. Takto sa mu podarilo totálne vysídli vežkú čas jihlavského jazykového ostrova - vyžakaní Nemci sa tak sami postarali o svoj "odsun", neboli s nimi žiadne starosti. Haha!

Vtedy sme si uvedomili, že československé delostrelectvo v pohraničí plnilo v prvom rade úlohy totálneho odsunu a ničenia sídiel, a až potom vlastný výcvik. Nebola to isto slávna stránka tohto "boha vojny". Československé delostrelectvo vtedy zaznamenalo jednu zo svojich najsmutneších kapitol. Kto to kedy napíše, kto?

Na najbližšom školení som hovoril o nevyhnutnosti prípravy v čo najoptimálnejších podmienkach, aj z hžadiska skutočného výskumu, ako jednotlivé druhy zbraní môžu zasahova, akú majú priebojnos, silu, čo môžu pokry. Že medzinárodná situácia je vežmi vážna, treba by pripravený každú chvížu na otovrený boj a preto musia podstúpi svoj údel majetky, naviac, dodal som, ktoré neboli naše. Ktosi vykríkol, že sa mýlim, lebo ide o národný majetok a straty presahujú potrebu. A tak sme začali odznova. Osobne sa mi to vtedy priečilo, opakova to, čo nám vtĺkal do hláv kapitán - vysvetli všetko prípravou na vojnu, čomu musia ustúpi resentimenty zo zničeného majetku. Sám som poznal hodnotu domu, vedel som, ako moji rodičia po ňom túžili, usilovali sa oíí a nikdy sa ich dež nesplnil. A tu dookola sa plánovito a úmyselne zničili dediny a mestečká, množstvo perfektných domov s hospodárskymi budovami, zariadeniami, niekde aj s časami nábytku, požnohospodárskych strojov. Ale aj iní, najmä dedinskí chlapci cítili, že takto sa to nedá vysvetžova a že je to iba hra, ako zahmli čosi, čo sa priamo nemôže poveda: aby sa sem už nikdy Nemci nevrátili. Predsa sme to vysvetlili hrozbou vojny a potrebami na jej dôkladnú prípravu. Diskusie a otázky načas skončili.

Vyrojili sa však zakrátko znova, keď nᚠvýcvik v Jablonci a jeho okolí skončil a my sme ako ..horskí myslivci" postúpili vyššie, na výcvik boja v lese a ažko prístupných priestoroch. Tam sme poznali rozptýlené, horské osídlenia. Na svahoch Spitzwaldu sa rozprestierala Bozdova Lhota, |>od Durrebergom a Kniežacím stolcom sa tiahlo osídlenie Starého a Nového Špičáku, nižšie pri Olšovke malá dedina Račín s roztriežaným kostolom, pod Krišanovským revírom sa rozliehali osady Goldberg, Kvetná, Nová Víska, pod Chlumom a Vežkým Pleschenbergom Chlumany, Strouby. ktoré sa zvažovali k obci Ondrejov, poniže na juhu bol Prakéf a pod kótou 962 medzi Ondrejovom a Jabloncom na Olšovke mali svoje sídla Vítézovští Uhlíŕi a bola tam osada Veselí. Toto bol zhruba nᚠoperačný priestor. Toto horské osídlenie, ktoré sme tu mali, organicky zapadalo do prírody, do jej rytmu, zrázov. Chalúpky, na rozdiel od Jablonca. mali horský charakter." napoly - vpredu boli drevené, vzadu, kde boli maštale a hospodárske miestnosti, boli murované, väčšinou z kameňa. Niektoré boli v ru-moviskách, a to starších, kedysi z rokov 1946-1948, ale niektoré boli - aj napriek ažkému poškodeniu - celé, identifikovatežné. Mnohí z nás sa prvýkrát stretli s takýmto osídlením drevom bačov, míliarov; etnológ poznamenal, že to boli staré banícke osady. Toto rozptýlené osídlenie v nádhere prírody pripomínalo akýsi obrovský, nekonečný lesopark, kde každá stavba bola starostlivo, podža nejakej záhady, urbanisticky umiestená tak, ako len mohla; nedokázali sme si predsavi, že by to mohlo by inak.

V nekonečných nácvikoch ostrého boja, v plazeniach a kopaniach zákopov, v niekožkohodinových pochodoch podrobne sme mohli študova toto osídlenie meter po metri a kilometer po kilometri. Boli sme nadšení ale súčasne aj zdrvení. Chrám neporušenej prírody a velebnos hôr kontrastovala s žudským barbarstvom. A naviac sme sa ho museli zúčastňova aj my. Čo ešte stálo, rúcalo sa pod ostrou cvičnou pažbou z pancierových pästí - strechy chalúpiek vystrekovali pri explózii do výšky a ako dážď sa znášali dolu rozbité eternity, drevené šindle a časti lepenky, či škridlí. Videli sme na vlastné oči záhubnú činnos tankov, ktoré prerážali domy naskrz, niesli ich niekožko desiatok metrov z časti na sebe, rozsypali ich dookola. Jednoducho - bojovali sme v autentickom teréne, naostro: mali sme strach, boli sme ohlušení rachotom pažby a explózií, cítili sme sa dôležité a majestátne - bojovali sme. Ale prečo a za čo?

Mučivé otázky sme zaháňali alkoholom. Hoci platil prísny zákaz, na konci nášho výcviku naše požné fžašky namiesto vody obsahovali zväčša rum. Keď napitý poručík Muraško zaútočil nasadeným bodákom na nás, pomýliac si nás s imperialistickými vojakmi, vedeli sme, že sme to prehnali; o to viacej, keď sa mu vzápätí - keď stratil vedomie - vo vysokej tráve prehnal okolo hlavy vo vzdialenosti tridsiatich centimetrov tank v plnej rýchlosti.

Aby sme prispeli do Fondu národnej obnovy, boli sme povinní vykonáva aj ženijné práce. Bol to výcvik ženijného vojska, ktorý sme mali tiež ovláda, ale zároveň sme mali aj istý plán hospodársky. Tam, kde zostali ešte tehlové murované steny, alebo celé, hoci poškodené hospodárske budovy, bolo našou povinnosou od vrchu stavby múry rozobera, tehly starostlivo po doskových žžaboch púša dole, kde ich druhá čas vojska čistila a nakladala na študebakiy, ktoré odvážali tehly na nádražie a odtiaž, ako sme sa dozvedeli, putovali až na východné Slovensko. Chápali sme to ako úžavu a oslobodenie od nekonečných cvičení, pochodov, kopania zákopov. Avšak bola to práca nebezpečná a napokon aj odporná. Prišlo nám búra - ponajviac v údolí Olšovky - zachované hospodárske budovy a mlyny. Odhádza škridle, strha strechy a postupne odkrýva murivo. Keď sa na nás dívali dôstoníci alebo ich zástupci, museli sme zachova predpísaný postup. Ale akonáhle sa stratili, uviazali sme na štít múru dlhé lano, všetci zabrali a povalený múr sa nám vážal pri nohách. Bez čistenia sme tehly nahádzali na náklaďáky, ktoré sa rýchlo stratili. Plán, ktorý sme predtým sotva plnili, zrazu sme prekračovali na niekožko sto percent. Niektorým z nás v duši zostával blen z ničivého diela. Rýchlo sme si to však zdôvodnili revanšistami, mi-perialistmi, Udicami a zapili rumom. Po vytriezvení sa však trýznivé otázky vracali s plnou naliehavosou. Uvedomili sme si, že sme súčasou ničiaceho stroja, ktorý má zlikvidova sídla, aby sa do nich už nikto nevrátil, ale zároveň aby sme sa vnútorne skompromitovali a napokon nás prešli sentimentálne myšlienky, prečo delostrelci a tankisti zrovnali so zemou Jablonec a iné dediny.

Keď sme sa za dva roky neskoršie, v lete 1956, vrátili do tohto priestoru znova, s nemalým zadosučinením a úžavou sme zistili, že boletický vojenský priestor zúžili a zmenšili, niektoré dediny vrátili civilnej správe a že domy, ktoré zostali ešte akomak pohromade, sa usilovne opravujú, pravda za cenu, že sa ničili a búrali iné, viacej poškodené. Ale bolo po XX. zjazde KSSZ, skončili sa popravy a hromadný teror, žudia začali rozmýšža reálnejšie, armáda strácala svoje výsadné právo zabera si čo chcela, pretože jej šéf Alexej Čepička sa ocitol v nemilosti. Generálske cesty, sypané bielym drveným kameňom, ktorý sa povinne každý deň musel pohraba, aby noha pána ministra národnej obrany vstúpila naň prvá a zanechala viditežné stopy, na ktoré sa mužstvo bolo povinné díva ako na sviatos, začali zarasta prvou trávičkou a po divokom generálovi - Gottwaldovom zaovi - zostali už len spomienky. Keď sme prechádzali rozžahlou obcou Chvalšiny, v ktorej sme pred dvoma rokmi nevideli človiečika, mávali nám skupinky civilov, nových obyvatežov, tých, ktorí zachraňovali, čo sa ešte dalo. Nemali sme čas študova ich z uháňajúcich áut. Avšak aj tak sa nám zdali podivní - počerní, ako Cigáni, menších postáv, boli medzi nimi aj iní. odlišného vzhžadu - akoby sa tu zbehla vzorka nejakého obyvatežstva z opusteného ostrova. Boli to východoslovenskí Cigáni a rumunskí Slováci, pomiešaní so Slovákmi z Ma-darska a volyňskými Čechmi. Tie tváre sa nám zdali takmer neskutočné, podivné, akoby dementné. ničím spolu nesúvisiace. Obyvatežstvo, ktoré, strafiac domov, bolo vohnané do nového domova, nijako neharmonizovalo ani s krajom, ale ani samo so sebou. Tento obraz akoby dopĺňal celý ten nezmysel násilného vysídlenia, ale aj vynúteného osídlenia.

Rumoviska, ktoré sme videli ešte pred dvoma rokmi čerstvé, pomaly zarastali, žihžava a prútie naznačovali, kde boli sídla - vytvárala sa tak cela" sie malých hromádok s touto divokou kvetenou, pamiatky staré 10-11 rokov, ale aj 2-3 roky. Boli sme mladí, plní nádeje, spoločnos začínala dýcha, všemoenos mocných sa začala obmedzova, vy.šli najavo Stalinove genocídne akty, po prvýkrát sme počuli o jeho násilnom vysídžovaní krymských Tatárov, malých severokaukazských národov Čeče-nov, Baleharov. Ingušov a napokon, ale nie s vežkým zdôrazňovaním, aj o genocíde povoižskýcli Nemcov. Práve tento posledný akt zločinu nám čosi vežmi naliehavo pripomínal: nestalo sa aj u nás, za plnej imperiálnej vlády cára Josifa Vissarionoviča, čosi podobné?

Tieto otázky sa však vtedy racionálne a pregnantne takto neformulovali - zostávali nevypovedané, tkvejúce v hlbokých vrstvách podvedomia. Ponajviac k nim viedol pohžad na zničenú krajinu a spomienka na vlastné ničivé konanie. Už nič podobné sa na tomto druhom cvičení neopakovalo, ani ostrá strežba z diel a húfnic, žiadne tanky už neroznášali na svojich pancieroch nemecké domy, ktoré sa zázrakom zachovali. Nastal čas zbierania kamenia, ktorému predchádzal čas rozhadzovania ka-menia. Nič nové pod slnkom...

Bolo už napokon 11 rokov od začiatku vyhnania Nemcov a za toto desaročie sa zmenili nekontrolovatežné vášne, odené do rúcha vlastenectva, na racionálne ohodnotenie dedičstva. Spoločnosti chýbali mnohé základné zdroje, tisíce hektárov lúk, polí a lesov vo vojenských pásmach stali sa mŕtvou krajinou, neprodukujúcou hospodárstvu žiaden úžitok, hoci inak zem každoročne rodila. Bytová kríza sa nevyriešila, pretože tisíce obydlí bolo zámerne poničených. Pražskí hlavní radní, keď videli, že icli mesto zostalo vlastne bez väčších vojnových škôd, aby zdôraznili tragédiu vojny, sami nariadili zbúra goticko-renesančné múry staromestskej radnice, ktorú zvnútra zachvátil požiar. Nechali po spôsobe niektorých nemeckých miest iba kus steny pri veži s pôvodnými oknami a štukatúrou. Tu dominovala totálna hlúpos v koncentrovanej podobe. Keď sa už za Prahu nebojovalo, ani v roku 1938 či 1939 a poriadne ani roku 1945, tak sa umelo muselo búra to, čo ešte zostalo, aby rany na národe a nenávis k okupantovi boli ešte zjavnejšie. "My Prahu nedáme, radej ji zbouráme... zbouráme hneď, znie refrén pesničky, ktorú si pivom počastovaní Pra-žáci každovečerné spievajú. Keď im ktosi pripomenie: Prahu ste nedali, ale radšej zbúrali, netvária sa lichotivo. Poliaci si obnovili z rumovísk podža starých plánov, kresieb, náčrtov a fotografií krážovský zámok vo Varšave. Všetko odznova, nákladné, starostlivo. V Prahe zostalo pevné kamenné murovisko renesančnej radnice, žiadajúce iba vyplni vyhorené poschodia a zavŕši ho strechou, aby budova ožila v pôvodnej kráse, ale ktorýsi chorý mozog, ktorý naviac našiel v zbabelosti a ustrašenosti iných zdôvodnenie, navrhol zničenie tohto skvostu starej Prahy.

Vežakrát som sa vtedy sám seba pýtal, prečo tí Česi vtedy, "po revoluci", ako oni radi hovoria, a v rokoch nasledujúcich tak nadšene intenzívne búrali? Vari preto, že ich vlastne vojna nezasiahla, až na niekožko menších leteckých náletov? Aby sa vyrovnali vo svojom ponížení iným národom? Aby svojím ničením a búraním zdôraznili tragédiu vojny? Aby si - keď už za vojny nebojovali - po máji 1945 urobili v pohraničí "náhradnú vojnu", ako im to neskôr sarkasticky vyčítal kritik "čecháčkovství" prof. V. Černý? Na tieto absurdity odpovedia budúci historici... Ale Česi si v Európe vydobyli prvenstvo v búracej mánii - keď frontové polia neprešli krajinou a nimi, vytvorili si ich sami a hrali sa niekožko rokov na vojnu, so všetkým, čo k lo-mu patrí. Tragikomédia tkvela v tom, že už bolo dávno po vojne, a oni sa ešte stále s červenými páskami RG hrali na vojnu, so všetkými náležitosami: leteckými, delostreleckými, tankovými prepadmi - ešte dlhé roky, vari 5-7 rokov po vojne v niektorých oblastiach krajiny zúrila vojna, skutočná, ničivá; keď so všetkou brutalitou vyhnali Nemcov, začali nie menší útok na ich sídla. Akoby cítili, že čosi dlžia všetkým iným národom, ktoré trpkos vojny prežili naplno. Keď im Poliaci pripomínali skutočnos, že zatiaž čo každý piaty Poliak išiel do hrobu, za vojny český národ početne vzrástol, bolo to kruté a trpké a nepriznaniahodné. Však my vedieme vojnu, a akú, pozrite, riešime osud dejín, tisícročné neriešené otázky, pozrite sa na nás, ako sme zacvičili s tromi miliónmi Nemcov, čo sme urobili s ich sídlami... Akoby tento národ nasýtený plnosou víazstiev nemal nič iné na práci, než obráti zbrane voči sebe a svojim zdrojom civilizácie a bohatstva. Akoby sa tu opakovali novodobé Lipany XX. storočia, ktoré práve tak, ako tie pred piatimi storočiami uvrhli národ do posmechu a biedy.

Bol som vtedy zmätený, nevedel som si odpoveda na jedinú otázku. Všetky hodnototvomé systémy pri pohžade na umelo a nezmyselne zničenú krajinu, žudské sídla, obrovské hodnoty, vytvorené generáciami, sa mi rozkolísali. Ak moji rodičia za celý svoj život sa nezmohli na to, aby mali vlastnú strechu nad hlavou, a tu v čase hlbokého mieru sa s obydlím človeka zachádza ako s hodnotou vypálenej zápažky, tak čo sa to robí, preboha? Čo vlastne potom má hodnotu? Je vari dovolené všetko? Je jedno, komu to patrí, ale patrí to žudskej civilizácii, dielu človeka. Veď viem, ako ažko sa vykrojí štep kameňa z balvanu žuly, ako ažšie sa opracuje a dopraví na miesto stavby, ako pracovito sa musí urobi jediná tehla, či lata na streche, jediný trám, čo znamená urobi jediné okno či dvere, jedinú kžučku... Tu sa pohŕdalo žudským dielom ako takým, hlúpos a nenávis začala devalvova všetky hodnoty, od zjavných a viditežných až po tie na]hlbšie, skiyté, neznáme, ktoré mali prís na rad až neskôr. A týmto narušením hodnôt v oblastiach pre človeka najstarších, spojených s jeho existenciou odpradávna, ako je hodnota sídla, príchylnos domu, dávali sa do pohybu všetky hodnoty mladšie, menej zakotvenejšie - devastovali sa a spochybňovali všetky hodnoty vôbec.

Nebol to iba pád staliniznu, aspoň jeho vonkajšej formy totalitnej diktatúry, ktorý otriasol mojou generáciou - v čo sme verili, to sa nám pred očami zrútilo a namiesto krásnej svetlej budúcnosti sa zmenilo v obraz najažšieho zločinu - genocídy. Mnohí z nás osobne nezažili justičné vraždy vo svojich rodinách; ak by tak bolo, neboli by sme na univerzite a teda ani nie vo vojenských výcvikových priestoroch Šumavy, vari iba ako "čierni baróni". Mnohým sa nám obraz deštrukcie spoločnosti, zákonov žudských a božích, to zrútenie morálnych hodnôt, na ktorých sme stavali svoje videnie sveta, miešal dovedna s vypálenými a so zemou zrovnanými dedinami a osadami uprostred rajskej prírody.
A tak v hlavách 22-24-ročných mladíkov existoval náramný zmätok s tisícami nezodpovedaných otázok. Pomaly a pudovo sa začínala objavova hlbšia súvislos žudskej zloby, nenávisti a hlúposti. Boli to prvé náznaky, na základe ktorých sa mohli ozrejmova akty zámerného ničenia hodnôt. Naše poznanie sa prehlbovalo.

Avšak zostávali stále iba nezodpovedané, skôr tušené než jasne formulované otázky. Ešte stále sme boli veriacimi v najspravodlivejšiu spoločnos žudstva, akú dejiny vytvorili, a tú môžu vytvori iba nástrojom marxizmu-leninizmu, ešte stále sme dúfali, že ten zbor bohov, prorokov a anjelov, ktorý projektoval do času ako víziu lásku k blížnemu a spravodlivos sociálnu a spoločenskú, je naša strana, ktorej sme v zanietení vraveli "rodná". Ale zároveň sme na vlastnej skúsenosti videli čosi, čo mnohí naši vrstovníci nevideli, lebo sa do vojenských priestorov Šumavy nedostali, a ak, tak nie práve na vybrané elitné cvičiska a strelnice. A potom nám holohlavý Nikita Chruščov vzal aj nášho vrchného boha, zhodil ho do prachu.

Roku 1958, keď sme záverečnými skúškami mali po dvojmesačnom kurze ukonči naše štúdium dôstojníckej prípravy, neboli sme už ničím a nikým prekvapení. Ani nás úmyselne neiritovali. Strčili nás do podobného tábora za mestom, aký sme poznali pred šiestimi rokmi v Českom Krumlove, tentoraz v Horšovskom Týne pod Plzňou. Odtiaž bol iba skok k húževnatým a svojráznym Chodom. Prešiel som to niekožko ráz peši, tento kraj ma vežmi zaujal. Bol som nanajvýš znechutený spomienkami na ničivé dielo, ktoré som videl pred rokmi na Šumave. 0 čo som bol radšej, keď som prechádzal práve po rozhraní Šumavy a Českého lesa a videl s láskou upravené, pestované dediny, záhrady a polia, sady a lesy. Tu zostalo pôvodné obyvatežstvo so svojou rečou, so svojimi zvykmi a tradíciami, so svojou vizážou, autentické, príažlivé a zaujímavé. Aký to bol kontrast s tou hromadou polocigánov, pozháňaných z východných štátov Európy, ktorých sme videli pred dvomi rokmi v Chvalšinách! Aký rozdiel medzi krajom nenarušeným nenávisou a vojnou, a krajom iba pár kilometrov na východ či západ. Domažlice, Horšovský Týn a Chodsko, to bola moja vojenská rekreácia, tam som si kompenzoval mučivé spomienky zo spáleného kraja, ktorý, na počudovanie, bol krajší, príažlivejší než tento, avšak práve o to smutnejší. Z manévrov šumavských mi zostalo mnoho pálčivých otázok, ktoré čakali na odpoveď.


Jan Mlynárik se narodil 11. února 1933 ve Fižakovu v rodině kováře. Vyrostl a ev. a. v. základní školu vychodil v Zeleném (na Ipli), gymnázium v Lučenci absolvoval v roce 1952, Filosofickou fakultu Karlovy univerzity v roce 1957. V letech 1957-1959 učil historii na Vysoké škole múzických umění v Bratislavě. V roce 1963 obhájil hodnost Kandidáta historických věd (CSc, PhDr.). V roce 1967 se habilitoval v oboru československých dějin na Univerzitě Komenského (Doc.). Pro odpor proti přepadení Československa v srpnu 1968 musel odejít z vysoké školy a do roku 1981 pracoval jako kulisář ND v Praze a později jako topič v kavárně Slavia v Praze. Mezi prvními podepsal Chartu 77, působil v disentu. V roce 1981 jej na 13 měsíců uvěznili a pak vypověděli do Spolkové republiky Německo. Žil ve Waldkraiburgu (Bavorsko), odkud se vrátil v roce 1990 do Prahy, kde převzal post docenta na Filosofické fakultě KU a současně se stal poslancem Federálního shromáždění ČSFR za VPN (Verejnos proti násiliu). V roce 1992 založil Svaz Slováků a stal se jeho předsedou. V roce 1998 obhájil před Vědeckou radou Filosofické fakulty KU profesuru novodobých českých a slovenských dějin.

Ve vědecké práci se věnoval politickým a sociálním dějinám Československa, publikoval 12 monografií. Za normalizace měl zákaz publikovat, sazba rukopisů jeho knih (vznik ČSR, M. R. Štefánik a další) byla zničena. Za normalizace publikoval ve Svědectví, Listech a zahraničných časopisech.

V Německu spolupracoval s rozhlasovými stanicemi Hlas Ameriky, BBC, Deutschlandfunk a zejména se Svobodnou Evropou. Ze spolupráce s touto stanicí vznikly ekologické komentáře (Ekológia po slovensky, DANUBIUS Praha 1994) a soubor historických prací (Diaspora historiografie 1969-1989, IPEź Praha 1998).

Ján Mlynárik v Německu publikoval díla Der erste Angriff des Kommunismus gegen die Tschechoslowakei (Die Slowakische Räterepublik von 1919), Mnichov 1984, Thesen zur Assiedlung der Deutschen aus der Tschechoslowakei 1945-1947, Mnichov 1985, Česká inteligencia na Slovensku (1918-1938), Kolín n. R. 1987, Cesta ke hvězdám a svobodě (M. R. Štefánik 1907-1919) Mnichov 1989, Praha 1991. V roce 1984 vydal dílo Českí profesori na Slovensku I. (vydavatelství DANUBIUS). Ve vydavatelství IPEź Praha v roce 1999 vydal Ruzyňské meditace (dopis synovi z ruzyňského vězení). Je šéfredaktorem čtvrtletníku Slovenské rozhžady (od roku 1994). Je editorem díla Dominika Tatarky (Písačky), díla Ivana Dérera (Antifierlinger) a Karla Goliatha-Gorovského (Zápisky ze zakázaného světa).


- konec citace -


Použité zdroje:
Mlynárik, J.: Causa Danubius, vydavatelství Danubius, Praha 2000 ? strany 250-263 + životopis na obálce



Eingegeben: 11.10.2005



Kommentar und weitere Informationen


I mistr tesař se někdy utne [Miloš Hlávka 18.10.2005 12:05] | Reagieren
"Pražskí hlavní radní, keď videli, že icli mesto zostalo vlastne bez väčších vojnových škôd, aby zdôraznili tragédiu vojny, sami nariadili zbúra goticko-renesančné múry staromestskej radnice, ktorú zvnútra zachvátil požiar. Nechali po spôsobe niektorých nemeckých miest iba kus steny pri veži s pôvodnými oknami a štukatúrou."
To vyhořelé a následně zbourané křídlo pražské Staroměstské radnice bylo, jak známo, pseudogotické z první poloviny 19. století a nahradilo původní cennější architekturu.

A o "tých polocigánoch" z Chvalšín by sa pán Mlynárik hádam taktiež mohol vyjadrova s primenším dešpektom - lebo okrem iného vďaka im sa Chvalšiny (s výnimkou niekožkých zaniknutých budov) doteraz zachovali ako jedno z najkrajších miest v šírom okolí (od roku 1990 mestská pamiatková zóna).
Re: I mistr tesař se někdy utne [Pavel Beran 18.10.2005 14:56] | Reagieren
Ano, s tou radnicí to je myslím trochu vedle. budova, ktera tam stala, postavena v ramci urciteho romantismu, arhitektonicky cenna urcite nebyla a jeji sbourani, zejmena kdyz uz napul zbourana byla, bylo urcite na miste.

Celá kniha se zabývá zejména poválečným odsunem. Kdyz jsem si ji, tak na me pan Mlynarik pusobil hodne zaujate proti cemukoli, co se zde po valce delo a jeho vyklad byl nekdy ponekud jednostranny. To bych sem ale nerad tahal, neb p. Mlynárik ani neví, že jsem tady ten úryvek zverejnil (nenašel jsem na nej spojení, abych se ho zeptal) a tak nemůže hájit svůj postoj.
Jano, Jano! [Ivo Krieshofer 11.9.2006 11:53] | Reagieren
Se zájmem a překvapením jsem si přečetl Tvůj článek. S jeho ideovým vyzněním souhlasím. Byli jsme tehdy hloupí kluci, Ty, horlivý komunista taky. Když to čtu teď, mám dojem, že jsi byl na úplně jiných vojenských cvičeních, než já a že jsi prožíval a viděl úplně něco jiného, než všichni ostatní, kteří tam byli s Tebou.
Vážím si Tě pro výsledky Tvého historického bádání, ale dokreslovat minulost ve světle pozdějších poznatků bys neměl.
Zdravím.
rodina [Marek Navratil 15.3.2007 18:02] | Reagieren
ujo Zolo, ozvite sa mi na email, rad by som s vami podebatoval aspon takto, som Emilov syn. V lete sa chystam do Prahy aj s malym synom, rad by som sa s Vami stretol, do historie som zazraty. Ostavam s pozdravom, Navro
šumava [petr 22.3.2010 11:37] | Reagieren
Zdravím,ten úryvek z knihy se mi strašně líbil.Připomělo mé 2 roky na vojně v Č.Krumlově.Taky jsme jezdili tankem po panelce z kasáren na Boletice no a potom dál-Jablonec,Třebovice.Kolikrát jsme hlídali tanky na Šumavě-já a kolega,zbytek odjeli do kasáren a my tam byli 2 dny úplně sami-něco fantastického.Když jsem narazil na staré zbytky budov taky jsem si říkal,že tady bydleli lidé,kde jsou,co se s nima stalo-měl jsem takový divný pocit.Jinak ta příroda je tam fantastická,škoda,že to je pořád zavřené,tak rád bych se tam podíval,zavzpomínal na ty neskutečné zážitky při nočních přesunech s tanky-mrzlo,svítily hvězdy,4-5 tanků,my v pochodovce a jeli 15-20 km nádhernou Šumavou.Podruhé se narodit,tak jedině už tam.Mějte se moc fajn,Nashle
Re: šumava [Roman Frček - www.spolekbartolomej.ktis.cz 22.3.2010 23:52] | Reagieren
Zdravím, vemte si kolo, nebo pěšmo a hurá .. k Ondřejovu, do Třebovic a všude je o víkendu přístupno ..... každý rok, hlavně z jara objíždím tento kraj na motorce i pěšmo .... Od Rowenců po Sádlno, Strouhy, Ondřejov, Pražačka - děláme si tam palivové dřevo .... pokaždé mám knedlík v krku, pořád jsou tam známky "těžkého" života, v příkrých stráních samoty, tuny kamení na hromadách, které se z políčka snášelo rok co rok na stejnou hromadu, maštálky hned při obytné části domku atd. dalo by se nekonečně vyprávět ... hezký den !
PS: malý dárek pro všechny - kaplička na Strouhách, viz. galerie :o)

Roman
Re: Re: šumava [petr 23.3.2010 09:59] | Reagieren
Jééé,děkuji za radu,to mě vůbec nenapadlo.Než jsem šel na vojnu,tak Šumavu jsem znal jenom ze zeměpisu,ale vojna ta mě úplně změnila-vztah k tomu nádhérnému místu jménem Šumava.Když jsi vzpomenu na uzávěry co jsme dělali na Jablonci,tak to je nezapomenutelné.Vysadili mě v lese na cestě a já nikoho nesměl pustit dál,protože z druhé strany Jablonce se střílelo z tanků a byly jízdy.Já už byl v té době tkz.suprák.Byl jsem tam sám 24 hod,to ticho,to nádherné místo-loučky potok sem tam nějakej stromeček,ach jo,jak už je to dávno.Já byl na vojně 84-86.Vy jste domorodec,žijete tam??Jestli ano,jste šastný člověk.Teď na Nova Cinema hrál Král Šumavy-toto je můj film.Já už mám takový rituál-sednu ke kompu a né první zprávy,sport,ale napřed vebkamery-Kvilda,Modrava a potom jdu dál.Ještě jednou dík,a možná Vás tam někdy potkám.My to už plánujem s manželkou dlouho,ale pořád něco.Jsme z Karviné,tak na 2,3 dny se to neoplatí,ale na všem se pracuje.děkuji a nashle,Petr
Re: Re: Re: šumava [Roman Frček - www.spolekbartolomej.ktis.cz 23.3.2010 23:11] | Reagieren
Jsem rád že jste nadšen .. ano jsem rodák ze Ktiše, Chlum co by kamenem dohodil .... je pravda že je tu krásně, vždy když se vracím odkudkoliv, by i z krásné dovolené, vždy se těším, nejlépe je u domku a Chlum před očima - manželka se vždy akorát žulí tomu, jak porád civím do kopce.
Jen aby nám tu neudělali to uložiště jad. odpadu ...
Mějte se a už se rozhoupejte a hurá na Šumavu :o) pak dejte echo, zařídím Vám slušnej nocleh
Re: šumava [Helmut Šafarčík 23.1.2013 19:02] | Reagieren
Zdarec a v kterým roce jsi tam jezdil já 81-83 a na posl jarní cvičení r83 nikdy nezapomenu-přesuny v hromadách sněhu v pochodovce no něco úžasného...Když tak se ozvi rád poklábosím s ,,rajčákem'' :-)
Helmut
Re: Re: šumava [pepa čepila 17.2.2013 00:10] | Reagieren
Taky jsem sloužil v Prachaticích 81-83-Boletice ,POdvoří atd. byli naše druhé kasárny.Na střelnicích pro BVP tokali tetřívci což bylo něco užasného.Jaro 83 taky pamatuji.Sbíral jsem záložáky zChvalčina a okolí a pak se táhlo na Slovensko.
Re: Re: Re: šumava [Helmut Šafarčík 17.2.2013 15:04] | Reagieren
23.3.2013 to bude 30let co jsem šel z Týnských kasáren ( 2.tankové roty pod velením KREJČÍHO -byl to skvělý velitel-spíš kamarád) do CIVILU :-). Tak se tam na víkend 22. - 24.3. 2013 chystám, přidá se někdo ze ,,spolubojovníků'' z let podzim 81 až jaro 83 ?!
Helmut 602 533 373
Re: Re: Re: Re: šumava [stano 1.10.2014 15:18] | Reagieren
ja som tiež bojoval v boleticiach strelnica jablonec na podvorí som slúžil na stálej radiovej stanici ako vodič r3at a strojník elektrocentrál. slúžival som na telefonnej stanici. chodieval som na údržbu do strelnice jablonec do palebného postavenia do bunkru .údržba foliových terčov. tiež som slúžil v týne nástupný ročník 73-75 bol som aj v týne, kasárne sú zlikvidované.
Re: Šumava [natomnezáleží 25.3.2010 11:38] | Reagieren
Jsem také "příznivcem" této oblasti. Loni v létě jsem tam "kolmo" byl. Jen se mi nezdá, že by to bylo se vstupem do VVP až tak bezproblémové. Trochu jsem měl "stažené pozadí". :-).
Re: Re: Šumava [Roman Frček - www.spolekbartolomej.ktis.cz 27.3.2010 19:39] | Reagieren
Je mi to jasné ... jsou tam oficiálně schválené dvě ciklotrasy, přesně úplně to nedokážu popsat "a je to zde zbytečné" trasy popsat, o víkendu jsou přístupné oficielně. Samozřejmě pokud nestačí dalekohled a je nutné "zalést" např. do bývalého kostela na Ondřejově, doporučuji přichvátnout i se stáhnutými půlkami :o) nevím sazby ale pokud Vás VPéčka polapí, minimálně za litránek to bude :o) Pokud je voj. cvičení, tak se tam prakticky nedostanete a mezi námi... v tuto dobu je to zcela zbytečné. :o) Kde jste se při oné návštěvě pohyboval ? Apropo vidím, že Vás toto téma zajímá, na Ondřejov jsem tedy přidal dva zajímavé dob. obrázky + prapor barevně :o)
Šumava [Jan Šalacha 28.12.2012 20:49] | Reagieren
Zdravim vas,ja pochadzam zo slovenska,z Michaloviec, ja som sluzil v pisku v rokoch 1986-88,no na cvicenie sme chodili do vvp boletice,cvicisko jablonec,no poviem vamta priroda ma ozaj dostala.Chodil som pv3s-kou,okolo strelnice som obisiel denne 4krat vzdy po 80km na rozvoz vojakov na zaistenie strelnice proti vstupu osob do vvp.Ked neboli strelby,tak sme s velitelom vyrazili do priestoru strelnice a isli sme po nejake veci do tych byvalych domov a poviem vam,niektore statky boli polorozpadle a maštalničky boli dokonca cele,vo vnutri bola vykopana kamenna studanka a vybehol stade jelen ako kôň,ale aj ked to bolo znicene,bolo to fascinujuce.Spominam na to,ako by to bolo včera.A niekde okolo priestoru strelnice jablonec sme videli velky bunker-polna osetrovna,ktora ma vraj 2poschodia pod zemou,no neviem si spomenut,kde to bolo.Majte sa fajn,dovidenia
Šumavské vzpomínání... [Míla 17.2.2013 18:21] | Reagieren
Vážený pane Berane,děkuji za vzpomínku p.Mlynárika...bylo mi při čtení smutno a to proto,že sám jsem v padesátých letech zažil něco podobného:v letech 1958-60 jsem sloužil na Novohradsku jako radista a zažil jsem,jak vojáci vntřní stráže bourali poslední sudetské chalupy před Spartakiádou-aby se v nich neskrývali narušitelé...Jako voják jsem v době volna procházel tenkrát ještě zčásti stojícími prázdnými vesnicemi,obdivoval se cestám ze skládaných kamenů,vyzdívanému Schwarzemberskému kanálu,taky jsem viděl zbytky vodovodů a trub,kterými se přiváděla voda v případě hašení požáru na samotách...Fůru tašek vojáci vyměnili za basu piva,vyprávěli,jak v krytu našli truhlu zničených částí ošacení-jako sokolík na sokolském táboře na Černé stdnici jsem byl svědkem každodenního-vlastně nočního požáru některé z chalup...Došlo k nenávratným škodám-vlastně dochází k nim i dnes-viz dvousvazková kniha Ohrožené památky a to v celém ČeskuProto si vážím všech těch,kteří v Sudetech obnovují památky na zničené vesnice,zachraňují kostely (Tři skoky),obnovují sakrální památky-a vlastně díky moc za tyto stránky-aspoň trochu to pomáhá.
informacia [Jan Šalacha 17.2.2013 20:36] | Reagieren
Prosim vas,tu knihu causa danubius,by som rad vlastnil,no nikde ju nemozem zohnat,nepredava ju niekto nahodou?
 Kommentar und weitere Informationen
Name:
E-mail:
Pokud chcete automaticky zaslat odpovědi, uveďte Vaší emailovou adresu (v platném tvaru např. ja@seznam.cz). V rámci antispamové ochrany nebude Vᚠemail nikde zobrazen. Poslouží pouze pro automatické zaslání odpovědí na Vᚠpříspěvek.
Thema:
Kommentar/Präzisierung:  
V rámci ochrany proti spamovým příspěvkům opište číslo 42 do následujícího políčka:

   





VĂ­ce informacĂ­ ZDE

Trocha reklamy na podporu webu:
TOPlist